Dievča vo hviezdach

Nekonečný vesmír. Miesto temné a chladné, no predsa plné svetla a hviezd tak žeravých, že sa im nevyrovná ani ten najničivejší požiar. Milióny a milióny hviezd ktoré žiaria nad našimi hlavami každú noc, sú len štipkou z toho, čo sa v ňom skrýva. Na jeho preskúmanie, by človeku nestačilo ani deväť mačacích životov.

Sára síce stála nohami pevne na zemi, no jej myšlienky sa často vznášali medzi hviezdami. Niekto túži navštíviť Rím a prezrieť si úchvatné koloseum. Iných zase láka Paríž a kochať sa výhľadom z Eiffelovky na mesto lásky.
Jej snom vždy bol a stále je, nekonečný vesmír. Vznášať sa v beztiažovom stave a kráčať po planétach, na ktoré ešte nevkročila ľudská noha. Aj keď síce cestovanie do vesmíru už je v tejto dobe možné. Takýto výlet, by ju stál niekoľko miliónov a tie, ako študentka medicíny, má o trochu ťažšie získať.
Ale, kto vie, život dokáže byť nevyspytateľný.
Sára, si však našla iný spôsob ako sa dotknúť hviezd. Vždy, keď jej to povinnosti všedného života dovolia, vytratí sa z domu a vytratí sa aj z rušného mesta v ktorom žije.
Dokonca i dnes si zbalila všetky potrebné veci a vyrazila. Čochvíľa už kráčala medzi stromami tichého lesa, ďaleko za chaosom mesta. Čerstvý vzduch, príjemné teplo a vedomie toho čo ju čaká, až sa dostane na miesto kam smeruje, ju poháňalo svižným krokom a s úsmevom na perách, vpred.
Šla tadiaľto snáď tisíckrát, to miesto by našla hádam aj poslepiačky.
Áno, tu je to. 
Malé miestečko, kde nezasahovali konáre stromov, vyvýšené nad údolím, ktoré sa teraz rozliehalo pred jej očami. Miesto, kde si už veľakrát predtým rozložila stan, aby mohla pozorovať nočnú oblohu. Dokonca, počas večerov ako je tento, žiaden stan ani len nepotrebovala. Stačil spacák do ktorého sa zababušila a jej stropom sa stalo nebo plne hviezd. Dnešná noc bola na to ako stvorená, jasná a bez jediného mráčika. Mesiac sa ako vždy ukázal ešte predtým než sa zotmelo, pastier starajúci sa o svoje ovečky ktorými boli hviezdy. Keď sa Sára najedla, uložila do spacáku a oheň už len sotva plápolal, začali sa ukazovať prvé z nich. Polárka verná spoločníčka mesiaca sa odvážila, ako vždy, ukázať prvá a o chvíľu ju už nasledovali ďalšie z hviezd malej medvedice. Tam zas zareval lev stvorený z hviezd, usmievavá Kasiopeja, ako by z pod hladiny vyskočili na oblohu aj ryby a tamto je zas Oriónov pás.
Ďalšie a ďalšie sa postupne rozsvecovali na čiernej oblohe. Zdalo sa to chaotické, ako by ich len niekto porozhadzoval. No pre niekoho, kto sa v tomto na prvý pohľad mišmaši vyzná, sa obloha stávala orchestrom a hviezdy jeho melódiou.
Sára bola unavená už zo samotného pochodu a mala nočná hudba nad ňou jej len pridala na oťažení viečok. 

Keď zrazu ňou prudko trhlo, oslepilo ju silné svetlo až si musela rukami zakryť tvár. To čo nasledovalo, jej srdce rozbúchalo ešte väčšmi. Cítila ako sa jej telo odlepilo od zeme a začalo sa vznášať vo vzduchu. Nemožne! Prebleslo jej hlavou. Pokúsila sa pohnúť no márne, lúč svetla ju akoby držal v silnom objatí a ona stúpala stále vyššie a vyššie. Dokonca sa aj jej vlasy vznášali popri nej. Stúpanie sa stále zrýchľovalo, až v diaľke zazrela svetlá mesta. O ďalšiu chvíľku bola zem na ktorej len pred okamihom ležala, čiernou prázdnotou ďaleko pod ňou. Zdalo sa, ako by to svetlo prichádzalo až od niektorej zo vzdialených hviezd. Na jednej strane bola vystrašená ako nikdy, no zároveň aj vzrušená, pretože sa ešte nemala možnosť dostať tak blízko oblohy. Už bola v takej výške, že by mala mať problém s dýchaním no zatiaľ to bolo normálne. Teda, až na fakt, že zem sa pomaly stávala planétou a ona sa ocitla presne tam, kam sa stále túžila dostať.

Letela prázdnotou. Vesmír, ktorý bol pre ňu ráno ešte len nesplniteľným snom sa teraz nachádzal všade navôkol. Mars, Jupiter, v diaľke sa zas zaleskol Saturnov prstenec. Asteroid presvišťal nebezpečne blízko okolo nej, všetko sa mihalo až prirýchlo. Nepáčilo sa jej, že sa stále nemôže ani len pohnúť. Kto to robí a kam ju ťahá? Začala sa mykať ako len vládala. Z plných síl sa pokúšala pohnúť rukami, až s ňou znova prudko trhlo a posadila sa.

Tentoraz ju neprekvapilo žiadne svetlo, ale tma a ponuré ticho lesa navôkol. Uvedomila si, že je stále na zemi, no až priveľmi sa zamotala do spacáku ktorý sa stal skoro kazajkou a spôsobil tento bláznivý sen v ktorom sa nemohla ani hnúť. Zasmiala sa sama sebe a uvoľnila zo zovretia. Znova si ľahla, srdce jej stále búšilo, keď hľadela na hviezdy medzi ktorými sa ešte pred malou chvíľkou nachádzala.
Aha, padá hviezda.
Usmiala sa, nemusela dlho premýšľať nad tým čo si želať.