Kafka a stratená bábika

Kafka sa presťahoval na sklonku svojho života do Berlína s partnerkou Dorou Diamantovou, ktorá mala len 20 rokov a bola od neho o polovicu mladšia, no zároveň i jedinou ženou s ktorou začne žiť. Písal sa rok 1923 a bol to posledný rok jeho života, no napriek tomu, či možno pravé preto, to bolo najpokojnejšie obdobie, ktoré plne zasvätil literárnej tvorbe a Dore.

Každý deň šli na prechádzku do neďalekého parku, kde raz napoludnie zbadali dievčatko usedavo plačúce na jednej z lavičiek. Zistili, že nárek spôsobila strata bábiky ktorú nemôže nájsť. Kafka v snahe utíšiť jej smútok pohotovo zareaguje a povie, že bábika sa nestratila, no išla na výlet. Je jej ľúto, že dievčatko opustila, ale dokonca preň nechala list, ten však zabudol doma. Ak sa s nim na druhy deň stretne, rad jej ho prinesie. Dievčatko ostalo tak zaskočené, až zabudlo na plač a prekvapene súhlasilo. 
Kafka po návrate domov, začne okamžite písať s rovnakým zápalom a sústredením, aké vložil i do svojich majstrovských diel. Snaží sa odviesť čo najlepšiu prácu a na druhy deň, naozaj list dievčine prečíta. Bábika v ňom vysvetľuje, že jej nechcela ublížiť, ale tužila vidieť svet a spoznať nových ľudí. Nechce aby dievčatko smútilo, preto jej bude písať listy každý deň.
Je to neuveriteľne, no Kafka naozaj dievčatku prináša každý deň nove listy od bábiky, ktorá zažíva užasne dobrodružstvá na svojich cestách. Napriek ťažkostiam ktoré mu spôsobovala tuberkulóza a chaosu sveta naokolo, Kafka píše listy po dobu troch týždňov. Do každého dáva všetko čo môže, ako do skutočnej literatúry, aby dievčatko pripravil na okamih kedy sa s ňou bábika nadobro rozlúči. Nakoniec opisuje zásnuby, obrovskú svadbu a krásneho ženícha ktorého bábika miluje a aj keď svoju starú priateľku má veľmi rada vysvetľuje jej, že sa už nemôže vrátiť. Dievčatko však viac nežiali, listy ju nadchnú a ohromia, vďaka nim sa jej smútok úplne rozplynie v slovách fantastických príbehov.